Pestovanie cností

Výťah z Autobiografie Benjamina Franklina

Prišiel čas, keď som si v hlave vytýčil smelý a náročný cieľ – dosiahnuť morálnu dokonalosť. Túžil som žiť tak, aby som sa nikdy nedopustil žiadnej chyby. Chcel som prekonať všetko, k čomu by ma viedla prirodzená náklonnosť, zvyky či spoločnosť. Keďže som vedel, alebo som si aspoň myslel, že viem čo je správne a čo nesprávne, nevidel som dôvod, prečo by som nemohol vždy robiť to prvé a vyhýbať sa tomu druhému. Veľmi rýchlo som však zistil, že som sa pustil do oveľa ťažšej úlohy, než som si predstavoval. Kým som sa snažil vyhnúť jednej chybe, často ma prekvapila iná. Zvyky využívali moju nepozornosť a sklony boli niekedy silnejšie než rozum. Nakoniec som usúdil, že samotné presvedčenie byť cnostný nestačí na to, aby som sa vyhol pochybeniam. Najprv treba prekonať zlé návyky a nahradiť ich dobrými, až potom možno očakávať stabilné, čestné a bezúhonné konanie. Preto som si vymyslel tento spôsob pestovania cností:

V knihách, ktoré som čítal, sa zoznamy cností líšili – niektorí autori ich uvádzali viac, iní menej. Napríklad „umiernenosť“ niektorí vzťahovali len na jedenie a pitie, iní rozšírili význam tejto cnosti na umiernenosť vo všetkých rozkošiach, túžbach a vášnivých sklonoch, telesných i duševných, dokonca aj na chamtivosť a ctižiadosť. Rozhodol som sa preto použiť radšej viac cností s užším významom než menší počet cností s veľmi širokým významom. Takto som si vybral trinásť cností, ku každej som pripojil stručnú charakteristiku, ktorá jednoznačne vymedzila rozsah, ktorý pripisujem jej významu.

Umiernenosť – Jedz do polosýta, pi do polopita.
Mlčanlivosť – Hovor len to, čo je na osoh tebe alebo iným. Vyhýbaj sa prázdnym rečiam.
Poriadkumilovnosť – Každá vec má svoje miesto, každá práca má svoj čas.
Rozhodnosť – Rozhodni sa urobiť čo musíš. Urob, čo si rozhodol.
Šetrnosť – Neskorá je šetrnosť, keď je človek na dne. Ničím neplytvaj.
Usilovnosť – Nestrácaj čas, vždy sa venuj niečomu užitočnému. Zbav sa zbytočných činností.
Úprimnosť – Niet väčšej múdrosti ako je úprimnosť. Mysli spravodlivo a nezaujato a hovor podľa toho.
Spravodlivosť – Nikomu nekrivdi konaním ani neposkytnutím pomoci, ktorá je tvojou povinnosťou.
Miernosť – Vyhýbaj sa extrémom. Neprikladaj krivdám väčšiu váhu, než akú si zaslúžia.
Čistotnosť – Netoleruj nečistotu tela, šiat ani obydlia.
Pokojnosť – Nenechaj sa znepokojovať maličkosťami ani nešťastiami, ktoré sú bežné alebo neodvrátiteľné.
Zdržanlivosť – Užívaj telesnú rozkoš pre zdravie alebo potomstvo, nikdy tak, aby si znevážil povesť svoju alebo cudziu.
Pokornosť – Ber si príklad z Ježiša a Sokrata.

Keďže mojím zámerom bolo osvojiť si návyk na všetky tieto cnosti, usúdil som, že nebude rozumné rozptyľovať svoju pozornosť tým, že sa pokúsim zvládnuť všetky naraz. Rozhodol som sa sústrediť vždy len na jednu z nich, a keď ju budem mať pevne v moci, prejsť k ďalšej – a tak postupovať, kým neprejdem všetkých trinásť. Navyše, keďže získanie niektorých cností môže uľahčiť osvojenie ďalších, zoradil som ich tak, ako stoja vyššie. Ako prvú som zvolil „umiernenosť“, pretože prináša chladnú a jasnú myseľ, tak nevyhnutnú tam, kde je potrebné neustále bdieť a odolávať vábeniu starých návykov a sile trvalých pokušení. Keď som si osvojil a upevnil túto cnosť, „mlčanlivosť“ mala byť ľahšia. Túžil som totiž nielen napredovať v cnosti, ale zároveň získavať vedomosti. A keďže som si uvedomoval, že sa pri rozhovore viac učíme ušami než jazykom, chcel som si odvyknúť od tárania, slovných hračiek a žartovania, ktoré ma robilo príjemným len v bezvýznamnej spoločnosti. Preto som dal „mlčanlivosti“ druhé miesto. Táto cnosť spolu s nasledujúcou – „poriadkumilovnosťou“ – mi podľa očakávania mala poskytnúť viac času na venovanie sa môjmu plánu a štúdiu. „Rozhodnosť“, keď sa stane návykom, by ma mala udržať pevného v úsilí získať všetky nasledujúce cnosti. „Šetrnosť“ a „usilovnosť“, ktoré by ma zbavili zvyšného dlhu a priniesli mi blahobyt a nezávislosť, by zasa uľahčili praktizovanie „úprimnosti“ a „spravodlivosti“ a tak ďalej. A pretože som – v súlade s radou Pytagora v jeho „Záhradných veršoch“ usúdil, že bude potrebné každodenné sebahodnotenie, vymyslel som nasledujúci spôsob, ako toto hodnotenie urobiť.

V poznámkovom zošite mala každá cnosť vlastnú stranu so stĺpcami pre dni v týždni a každá pestovaná cnosť svoj vlastný riadok. Každé pochybenie som si označil malou bodkou. Mojím cieľom bolo udržať riadok bez bodiek po celý týždeň, potom pridať ďalšiu cnosť a postupne takto prejsť cez všetkých trinásť cností.

Umiernenosť
Jedz do polosýta, pi do polopita.
	S	P	U	S	Š	P	S
U
M	**	*		*		*
P	*	*	*
R							*
Š		*		*
U
Ú			*
S				*
M	*
Č
P			*
Z						*
P			*

Rozhodol som sa venovať prísnu pozornosť každej cnosti po dobu jedného týždňa. Takto som sa v prvom týždni sústredil predovšetkým na to, aby som sa nedopustil ani tej najmenšej chyby proti „umiernenosti“, pričom ostatné cnosti som nechával na ich bežný priebeh a každý večer som si len zaznačil prehrešky daného dňa. Ak by sa mi v prvom týždni podarilo udržať prvý riadok, označený písmenom U čistý, predpokladal som, že návyk tejto cnosti sa tým dostatočne posilní a jej opak oslabí, takže si môžem dovoliť rozšíriť svoju pozornosť aj na ďalšiu cnosť. V nasledujúcom týždni by som sa teda snažil udržať čisté už dva riadky. Takto som plánoval postupovať až k poslednej cnosti. Jeden celý cyklus by som tak dokončil za trinásť týždňov a za rok by som prešiel štyri takéto cykly. Podobne ako záhradník, ktorý pri pletení záhrady nevytrháva všetku burinu naraz, čo by bolo nad jeho sily, ale pracuje vždy len na jednom záhone, a keď dokončí prvý, prejde na druhý, tak aj ja som dúfal, že pohľad na postupné čistenie mojich stránok od bodiek – znakov mojich chýb, ma povzbudí. A napokon, po niekoľkých cykloch, by som sa mohol s radosťou dívať na čistú knižku po trinástich týždňoch každodennej sebakontroly.

V mojom poznámkovom zošite som mal ako motto tieto verše z Addisonovho diela Cato:
„Pri tomto vytrvám. Ak nami vládne vyššia moc ( a že vládne dokazuje Príroda deň a noc) musí nachádzať potešenie v cnosti, a ten, koho poteší, musí byť šťastný.“ 

A keďže som považoval Boha za prameň múdrosti, uznal som za správne a nevyhnutné prosiť ho, aby mi pomohol zmúdrieť. Na tento účel som si zostavil krátku modlitbu, ktorú som umiestnil na začiatok svojich tabuliek sebahodnotenia a používal každý deň:
„Svätá dobrota! Pane na nebi! Milosrdný Vodca!
Rozmnož vo mne múdrosť, ktorá odhalí môj najvlastnejší záujem.
Posilni moje predsavzatie konať to, čo mi táto múdrosť prikazuje.
Prijmi moje skutky dobrodenia voči Tvojim ostatným deťom
ako jedinú odplatu, ktorú Ti môžem dať
za Tvoju priazeň, ktorú mi neustále prejavuješ.“

Pestovanie „poriadkumilovnosti“ si vyžadovalo, aby mala každá časť mojich povinností svoj určený čas, a tak jedna strana môjho zošita obsahovala nasledujúci rozvrh činností na dvadsaťštyri hodín každého dňa:

Ráno Otázka: Čo dobrého dnes vykonám?	5	Osobná hygiena, modlidba, plán na celý deň a predsavzatia vykonať dobré skutky, začať prácu alebo štúdium, raňajky.
	6
	7
	8	Práca alebo štúdium.
	9
	10
	11
Odpoludnie	12	Čítanie, kontrola účtov, obed
	13
	14	Pokračovanie v práci alebo štúdiu.
	15
	16
	17
Večer Čo dobrého som dnes vykonal?	18	Urobiť poriadok vo veciach, večera, počúvanie hudby, konverzácia, rekapitulácia dňa. Oddych, zábava, pokojné rozjímanie.
	19
	20
	21
Noc	22	Spánok
	23
	24
	1
	2
	3
	4
	5

Začal som uskutočňovať svoj plán dennej sebakontroly a pokračoval som v ňom, s občasnými prestávkami, po určitý čas. Prekvapilo ma, keď som zistil, že robím oveľa viac chýb, než som predpokladal. Mal som však potešenie z toho, keď som videl, ako sa ich počet postupne zmenšuje. Aby som sa vyhol nepríjemnostiam pri neustálom obnovovaní môjho zošita, ktorý som ničil zoškrabovaním bodiek starých chýb, aby som urobil miesto pre nové, preniesol som svoje tabuľky a pravidlá na slonovinové listy pamätníčka. Na tieto listy som načrtol čiary červeným atramentom, ktorý zanechal trvalú stopu, a chyby som si značil čiernou tuhou, ktorú som mohol ľahko zotrieť vlhkou špongiou. Po nejakom čase som prechádzal len jedným cyklom za rok, neskôr už iba jedným za niekoľko rokov, až som ich napokon úplne vynechal, pretože som bol zamestnaný cestovaním a obchodnými povinnosťami v zahraničí, kde sa mi do života miešala záplava rôznych dôležitých záležitostí. No svoju malú knižku som si vždy nosil so sebou.

Môj plán pestovania „poriadkumilovnosti“ mi robil najväčšie ťažkosti. Zistil som, že hoci by bol uskutočniteľný v prípade človeka, ktorého povolanie mu ponecháva voľné nakladanie s časom, ako napríklad tlačiarenský tovariš, nedá sa presne dodržiavať u majstra, ktorý sa musí stýkať so svetom a často prijímať obchodných partnerov v ich vlastnom čase. Aj poriadok vo veciach, v papieroch a podobne, sa mi zdal mimoriadne ťažko osvojiteľný. Nebolo mi to vštepované od detstva a keďže som mal výnimočne dobrú pamäť, nepociťoval som až tak nevýhody, ktoré prináša nedostatok systému. Tento bod si preto vyžadoval veľa namáhavej pozornosti. Moje chyby v ňom ma trápili, no dosahoval som len nepatrný pokrok, pričom som sa často vracal späť, až som bol takmer pripravený pokus vzdať a zmieriť sa s chybným charakterom v tejto oblasti. Pripomínalo mi to muža, ktorý si kúpil sekeru od kováča, môjho suseda. Chcel, aby celý povrch sekery bol lesklý tak, ako jej ostrie. Kováč súhlasil, že ju vyleští, ak bude muž točiť kolesom. Muž točil, kováč pritláčal širokú čepeľ sekery na brúsny kameň, no točenie bolo namáhavé a únavné. Muž sa každú chvíľu vzdialil od kolesa, aby sa pozrel na prácu, a napokon povedal, že si sekeru vezme tak, ako je, bez ďalšieho brúsenia. „Nie,“ vraví kováč, „toč ďalej, toč ďalej. Čoskoro bude celá lesklá, teraz je ešte stále škvrnitá.“ „Áno,“ odpovedal muž, „ale myslím si, že škvrnitá sekera sa mi páči viac.“

Verím, že tak je to s mnohými ľuďmi. Keďže nemajú také prostriedky, aké som používal ja,
zistia, že je veľmi ťažké osvojiť si dobré návyky a zlomiť zlé v iných oblastiach cností a nerestí.
Vzdajú boj a usúdia, že „škvrnitá sekera je predsa len lepšia ako vyleštená“. Okrem toho mi akýsi hlas rozumu často našepkával, že takáto krajná pedantnosť, ktorú som od seba vyžadoval, môže byť istou morálnou márnivosťou, ktorá by ma – keby o nej ľudia vedeli – mohla urobiť smiešnym. Pripomínal mi tiež, že dokonalý charakter by možno vzbudzoval u iných závistlivosť a nenávisť, a že dobrosrdečný človek by mal v sebe ponechať pár drobných nedokonalostí, aby sa priatelia v jeho prítomnosti cítili uvoľnení a spokojní.

Pravdupovediac, v otázke „poriadkumilovnosti“ som bol nenapraviteľný. A teraz, keď som zostarol a moja pamäť zoslabla, cítim nedostatok tejto cnosti veľmi citlivo. Celkovo však, hoci som nikdy nedosiahol dokonalosť, o ktorú som sa tak horlivo usiloval,
a zostal som od nej veľmi vzdialený, predsa len ma samotná snaha urobila lepším a šťastnejším človekom, než akým by som bol, keby som sa o to vôbec nepokúsil.
Je to podobné ako s tými, ktorí sa snažia písať dokonale tým, že napodobňujú vytlačené výtlačky písma – hoci nikdy nedosiahnu vytúženú dokonalosť, ich písmo sa úsilím zlepšuje a stáva sa pekným a čitateľným.
Bolo by dobré, keby si moji potomkovia uvedomili, že práve tejto malej pomôcke, s Božím požehnaním, vďačil ich predok za trvalé šťastie vo svojom živote až do svojho sedemdesiateho deviateho roku, v ktorom toto píše. Akékoľvek zvraty osudu ho čakajú po zvyšok jeho života, sú v rukách Prozreteľnosti. No ak prídu, spomienka na už prežité šťastie mu pomôže zniesť ich s väčšou odovzdanosťou. „Umiernenosti“ pripisuje dlhé zdravie a to, čo mu ešte zostáva z dobrej telesnej konštitúcie. „Usilovnosti“ a „šetrnosti“ pripisuje skoré uľahčenie životných pomerov, nadobudnutie majetku i všetky vedomosti, ktoré mu umožnili byť užitočným občanom a priniesli mu istú vážnosť medzi vzdelancami. „Úprimnosti“ a „spravodlivosti“ vďačí za dôveru svojej krajiny a čestné úrady, ktoré mu zverila. Spoločnému vplyvu všetkých cností, hoci len nedokonale osvojených, vďačí za vyrovnanú povahu a priateľsky vedené rozhovory, ktoré robia jeho spoločnosť stále vyhľadávanou a príjemnou aj pre mladších priateľov.

Dúfam teda, že niektorí z mojich potomkov budú nasledovať tento príklad a užijú si plody jeho ovocia. Treba poznamenať, že hoci môj plán nebol celkom bez náboženstva, neobsahoval žiadne znaky osobitných článkov viery ktorejkoľvek konkrétnej cirkvi. Úmyselne som sa im vyhol, lebo som bol presvedčený o užitočnosti a výnimočnosti svojej metódy a veril som, že môže byť prospešná ľuďom všetkých náboženstiev a aj tým bez vierovyznania. A keďže som zamýšľal toto pestovanie cností zverejniť, nechcel som v nej mať nič, čo by mohlo komukoľvek prekážať alebo ho odradiť.

Plánoval som napísať krátky komentár ku každej cnosti, v ktorom by som ukázal výhody jej vlastníctva a škody spôsobené opačnou neresťou. Svoju knihu by som nazval Umenie cnosti, pretože by ukazovala prostriedky a spôsob, ako cnosť nadobudnúť – a tým by sa líšila od obyčajného napomínania byť dobrý, ktoré neučí, ako to dosiahnuť, ale je ako apoštolov muž slovnej charity, ktorý bez toho, aby nahému a hladnému ukázal, kde alebo ako by si mohol zaobstarať šaty či jedlo, len napomína, aby bol oblečený a sýty (Jak 2, 15–16).

Napokon sa však stalo, že môj zámer napísať a vydať tento komentár sa nikdy nenaplnil.
Pravda, z času na čas som si poznačil krátke námety, myšlienky a úvahy, ktoré som chcel v knihe použiť, a niektoré z nich mám dodnes pri sebe. No nevyhnutná sústredená pozornosť na súkromné záležitosti v rannej časti môjho života a neskôr na veci verejné spôsobila, že som to stále odkladal. Pretože sa mi tento plán v mysli spájal s veľkým a rozsiahlym projektom, ktorý by si vyžadoval celého človeka, a ktorému som sa pre neočakávaný príval povinností nemohol venovať, zostal až doteraz nedokončený.

Tu som chcel vysvetliť a zdôrazniť zásadu, že zlomyseľné či zlé činy nie sú škodlivé preto, že sú zakázané, ale sú zakázané preto, že sú škodlivé, ak berieme do úvahy samotnú povahu človeka. Z toho vyplýva, že každému, kto chce byť šťastný už v tomto svete, sa oplatí byť cnostným. Práve z tohto dôvodu som sa usilovať presvedčiť mladých ľudí, že nijaké vlastnosti nie sú takými tvorcami šťastia a úspechu chudobného človeka ako poctivosť a čestnosť. Vždy totiž bude vo svete dostatok bohatých obchodníkov, šľachty, štátov či panovníkov, ktorí na vedenie svojich záležitostí potrebujú úprimné a spoľahlivé osoby, a takíto ľudia sú veľmi zriedkaví.

Môj zoznam cností mal spočiatku len dvanásť položiek. No jeden priateľ kvaker mi láskavo pripomenul, že ma ľudia vo všeobecnosti považujú za pyšného, že sa moja pýcha často prejavuje v rozhovoroch a že sa neuspokojím s tým, že mám pravdu, ale v diskusii som panovačný a trochu drzý. Svoje tvrdenie podložil viacerými príkladmi, ktoré ma presvedčili. Rozhodol som sa teda, že sa pokúsim vyliečiť z tejto neresti či pochabosti a pridal som do svojho zoznamu cností aj „pokornosť“, a to v širokom zmysle tohto slova.

Nemôžem sa pochváliť veľkým úspechom v získaní skutočnej pokory, ale v jej vonkajšom prejave sa mi celkom darilo. Stanovil som si pravidlo zdržať sa priameho protirečenia voči názorom iných a nepoužívať kategorické tvrdenia na presadzovanie vlastných názorov. Dokonca som si, v súlade so starými pravidlami našej frakcie, zakázal používať slová a výrazy, ktoré by naznačovali pevné presvedčenie, ako napríklad určite, bezpochyby a podobne. Namiesto nich som si osvojil obraty ako zdá sa mi, domnievam sa, myslím si, že je to tak, alebo v tejto chvíli sa mi javí, že je to tak. Keď niekto iný vyslovil tvrdenie, ktoré som považoval za mylné, odoprel som si potešenie okamžite mu protirečiť a hneď poukázať na nezmyselnosť jeho výroku. Namiesto toho som odpoveď začínal slovami, že v určitých prípadoch alebo okolnostiach by jeho názor bol správny, ale v tomto konkrétnom prípade sa mi zdá, že je to trochu inak, a podobne. Čoskoro som zistil, akú výhodu mi táto zmena správania priniesla – rozhovory, ktorých som sa zúčastnil, prebiehali oveľa príjemnejšie.

Skromný spôsob, akým som predkladal svoje názory, im zabezpečoval rýchlejšie prijatie a menej odporu. Keď sa ukázalo, že sa mýlim, cítil som menšiu hanbu, a keď som mal pravdu, ľahšie sa mi darilo presvedčiť iných, aby opustili svoje omyly a pridali sa ku mne.

Tento spôsob správania, ktorý som si spočiatku osvojil s istým násilím voči vlastnej prirodzenosti, sa mi napokon stal taký prirodzený a návykový, že možno už päťdesiat rokov zo mňa nikto nepočul dogmatický výrok. A myslím si, že práve tento zvyk, hneď po mojej povesti čestného človeka, mi priniesol veľké uznanie u spoluobčanov, keď som navrhoval nové inštitúcie alebo zmeny starých, a neskôr mi zabezpečil veľký vplyv vo verejných zastupiteľstvách, keď som sa stal ich členom. Nebýval som totiž dobrý rečník, bol som málo výrečný, často som váhal pri výbere slov, jazyk som mal len málo uhladený – a predsa sa mi väčšinou podarilo presadiť svoje návrhy.

V skutočnosti asi neexistuje prirodzená vášeň, ktorú je tak ťažké potlačiť, ako je pýcha.
Zamaskuj ju, bojuj s ňou, zmláť ju, zadus ju, urážaj ju koľko chceš – stále žije a občas vystrčí hlavu a ukáže sa. Možno ju v tomto mojom príbehu uvidíte neraz, lebo aj keby som si dokázal predstaviť, že som ju úplne prekonal, asi by som bol pyšný na svoju pokoru.

(Tak ako bolo napísané v Passy, roku 1784)